Výročie narodenia Juraja Tranovského

Výročie narodenia Juraja Tranovského

Výročie narodenia Juraja Tranovského

11. 9. 2018

GEORGIUS TRANOSCIUS 

Životopisci o ňom popísali mnoho. Medziiným všetci svorne spomínajú Božie riadenie, ktoré ho priviedlo najskôr do pražskej školy na Malej strane v blízkosti Chrámu sv. Mikuláša. Neskoršie kázaval v Kostole sv. Mikuláša v Bielsku a napokon svoj život dožil v slovenskom mestečku Liptovský Sv. Mikuláš. Pozoruhodné, zvláštne?! Snáď. Omnoho dôležitejším Božím riadením bola skutočnosť, že svoj plodný život postavil do služby trom národom: Poliakom, Čechom a Slovákom.

„Deň môjho narodenia bol v mesiaci marec, v deň utrpenia a smrti Krista – ľudovo ‚Veliký pátek@ roku Pána 1592. Dvadsiateho siedmeho dňa toho mesiaca...“ Takto hovorí o dni svojho narodenia sám Juraj Tranovský. Ibaže životopisci zachovali ešte jeden „zaručene správny“ dátum: 9. apríl toho istého roku. Správne! Rozpor medzi 27. marcom – vlastným tvrdením J. Tranovského – a 9. aprílom, mimo iného rovnako prevzatého z jeho záznamov, vyrovnáva rozdiel medzi starým kalendárom juliánskym a gregoriánskym, ktorý cisár úradne zaviedol v roku 1582. Evanjelické kraje ho však ešte dlho nepoužívali, a tak otec Juraja Tranovského do rodinnej kroniky zaznačil dátum správne.

V tom čase bol blízky sviatok svätca – rytiera Juraja, a tak pri krste prijal meno Jiří, Jiřík. Priezvisko Tranovský prevzal od svojich prarodičov, ktorí pochádzali z obce Trzanowice pri Tešíne. Tranovským často spomínaný starý otec Adam Tranovicensis „po celý svoj dlhý život bol obrábateľom zeme starootcovskej a váženým richtárom“. Podľa svojej rodnej obce Trzanowice dal toto pekné meno i svojim potomkom.

Otec Juraja Tranovského, Valentinus Tranoscius bol remeselníkom, kováčom miestneho pivovaru. Mal slušné spoločenské postavenie a primerané majetky. Matka Hedwiga Zentkowská pochádzala zo Šmilovíc, dediny vzdialenej od Tešína približne desať kilometrov. Rodičia Hedwiga a Valentín Tranovskí okrem syna Juraja priviedli na svet i ďalšie dietky. V matkinom testamente sú spomenuté tri dcéry, ktoré spomína i Juraj Tranovský: „Tri drahé sestry ostali spolu so mnou, no otcovo meno zložili zákonom manželstva, nakoľko vydatá prevezme svojho manžela rodinné meno, a aj všetko to, čím on vládne...“ O viacerých bratoch sa zmieňuje len veľmi krátko: „Z mnohých bratov mňa jediného zachoval Hospodin..., títo pomreli a za nimi aj ich drahý, dobrý otec.“ Z rodinného kruhu Tranovských je nám treba ešte raz spomenúť postavu starého otca, ktorú podrobnejšie poznáme vďaka životopisným distichom jeho vnuka Juraja: „Aj otcov otec, zostarlý v sto troch rokoch – Adam – třanovickej zeme obrábateľ, ktorý ako richtár rodiska obrábaného krvavým potom dávnych predkov, od tohto rodiska dal svojim deťom i priezvisko... Často spieval piesne, ba ešte aj v hodine samej jeho smrti započal ich na strunách, potom onú sladkú pieseň pokorne pripojil spievajúc aj srdcom, aj ústami: Ježiši, věčný Bože...! a on, ktorý staré piesne českého kmeňa spieval, poznal aj ostatné, dojímavé.“ Toľko Tranovského zápis, na záver ktorého si autor vzdychol: „... Nežiadam si ja tak dlhý vek, len nech mi je taký krásny život...!“ A tak postava starého otca žila vo vedomí vnuka nielen pri písaní Coronis, ale zaiste i pri tvorbe nových piesní. Kmeť rodiny – Adam Tranovský – totiž zosobňoval obraz múdreho, duchaplného speváka z ľudu, ktorý učil nielen spevu naslúchať, ale i vyspievať všetko to, čo ukrývala duša, čo klíčilo v srdci. Zomrel vo vysokom veku, keď sa bol dožil viac ako 103 rokov.

Správna rodinná klíma a istý stupeň zámožnosti boli základom pre vzdelanostný rast mladého Juraja. Narodil sa a zdarne vyrastal v rodine, ktorej krédom sa stala pobožnosť a vernosť, poctivosť a mravnosť, láskavosť a pokora. A výsledok tejto výchovy? Ušľachtilý a veľký človek, pýcha rodu a cirkvi – ‚slovanský@ Luther.

„Nejprve učil se v Těšíně, v patrii své milé...“ – píše Ján Lochman vo Vale Tranoscianum. Reformácia, ktorá kládla veľký dôraz na školstvo, dala Tešínu vyššiu latinskú školu, kde akademicky vzdelaní učitelia – teológovia učili jednak reči latinskej, gréckej, ba aj hebrejskej, ale i siedmim slobodným umeniam, osobitne však náboženstvu, ktoré malo dominujúce postavenie.

V štúdiách pokračuje v Hubíne, a to na vyššej latinskej škole, osvojujúc si hlavne reč nemeckú. Odtiaľ putuje na lýceum v meste Kolberg s cieľom zdokonaliť sa v latinčine. Čas strávený mimo domova mu bol prínosom: poznal nové, chýrne školy a ich učených profesorov, prehĺbil si vedomosti v reči, ktorú potreboval na vysokej škole. V roku 1607 prichádza do Wittenbergu...

Wittenberská univerzita bola v tých dobách srdcom, centrom obnovenej cirkvi v Európe. Odtiaľto si Georgius Tranoscius na celý život odnáša určitú vyhranenú teologickú líniu – pevné lutherské pravoverie. V tomto duchu pracoval a v ňom vydal i svoje diela. Tejto idei zostal verný až do smrti. Vo Wittenbergu strávil celé štyri roky a po skončení štúdií v roku 1611 opúšťa nemecké kraje, aby... „nezahálejíce prošel všecku slavnou Českou zem až přišel do hlavního Města Pražského“. 

Nasledujúc iných študentov, niekoľko letných mesiacov putuje, aby spoznal zem kráľovstva českého – kolísku duchovných piesní, s ktorými rástol; krajinu Husovej reformácie s duchovnou kultúrou, ktorá i jeho odchovala. Kolísku tej reči, s ktorou bol pevne spojený po celý svoj život. A konečne – prichádza i do hlavného mesta tejto krajiny, do Prahy, kde je verejný život práve na vrchole, kde české „písemnictví“ zaznamenáva svoju zlatú dobu.

Po ročnom pôsobení na gymnáziu na Malej strane odchádza na krátky čas do južných Čiech, na Třeboňský hrad, keď mu do výchovy zverili syna najmocnejšieho pána južných Čiech Jána Jiřího zo Švanberga. Po roku sa vracia späť do Prahy.

Na rad prichádza otázka: dokedy Georgius Tranoscius pôsobí v meste, do ktorého sa zbiehajú nite vtedajšej vzdelanosti, kde je centrum česko-slovensko-sliezskej kultúry?! Koľko pobudol v meste slávnej univerzity, postavenej do služby obnovenej cirkvi, a na ktorej pracujú vynikajúce osobnosti: Slovák – magister Basilius, magister Companus, ktorý svojimi latinskými veršami silne zapôsobil na Tranovského? Ako dlho mladý Tranovský žije v prostredí staročeskej piesne, ktorá ho doslova fascinovala? Dokedy sa pohybuje v blízkosti univerzitného profesora slovenského pôvodu Benediktiho?!

Z Prahy odchádza niekedy na prelome rokov 1613 a 1614, približne jeden rok pobudne v Holešove a začiatkom roku 1615 sa sťahuje do Meziříčí, kde pôsobí celých desať rokov. Takto sa Tranovský dostáva na Moravu, medzi svoj ľud, medzi ľud tej istej reči, tej samej viery ako jeho rodné Sliezsko. A tu si buduje i svoju životnú postať.

Tretiu nedeľu po Veľkej noci, dňa 26. mája 1615 uzatvára manželstvo s Annou Pollani z Polansdorfu.

Šťastný jest muž bohabojný,
V dobrých skutcích z víry hojný.
Z práce rukou zisk mít bude,
živnosti slušné nabude.

Manželka jako kmen plodný
rozhojní jej v čas příhodný,
vůkol stolu spatří dítky,
Jako olivové kvítky...

V duchu týchto vlastných veršov Tranovský i žil. Jeho manželský, rodinný život sa niesol v znamení neobyčajnej lásky k manželke a deťom. A toto manželstvo bolo požehnané dietkami naozaj hojne, v Meziříčí sa narodili štyri, tri však časom zomreli.

Voľačo vyše roka pôsobil Tranovský vo funkcii rektora školy, v októbri roku 1616 sa stáva farárom mestského zboru meziříčského. Berie na seba neľahkú službu za vyše 8000 duší, pričom o časoch tvrdí, že sú „ťažké, hrozné, katastrofálne“! Pevný vo viere, vyzbrojený duševnou silou očakáva avizovanú víchricu dejinných udalostí začiatku 17. storočia. Ničivá búrka pobielohorských udalostí neobišla ani jeho zbor. Zastavila sa pokojná práca, zborová i literárna, bola zničená nielen jeho pracovná postať, ale aj tunajšia cirkev, ktorej bol posledným evanjelickým farárom. Stratil všetko: majetok, milované dietky, ktoré umierajú na mor. S palicou vyhnanca navždy opúšťa Moravu, aby „... pil kalich vyhnání prvního“: Drancovaním utýraný a ožobráčený ľud, aby si zachoval aspoň holý život, sa stáva katolíckym.

Tranovský opúšťa svoje mesto, faru i cirkevníkov vystavených rekatolizačným snahám. Zanecháva i hroby na cintoríne: tri svoje deti, hroby rodičov, tesťovcov, ba aj miesto odpočinku starého otca Adama Tranovského. Z Valašského Meziříči si Tranovský neodniesol nič. V hrôzach vojnových časov prišiel o všetko, dokonca – čo bolo snáď najhoršie – i o telesné zdravie a duševnú silu.

Následne Tranovský prichádza do mesta, ktoré ležalo na hranici Sliezska a Koruny svätováclavskej i dŕžavy cisárskej. Ďalej na východ sa už rozprestieral „široký priestor nekultúrneho východu“. 

Bielsko bolo v tých časoch nemeckým mestom s nemeckými kolonistami, ktorí tvorili silnú evanjelickú cirkev. Okolie však bolo poľské. A tak Tranovský kázaval v troch rečiach: nemecky, česky a latinsky. V tomto tichom prostredí sa mu zas darí i v literárnej tvorbe. Je viac ako pravdepodobné, že práve tu vznikajú niektoré z piesní a modlitby budúcej Cithary a Phialy. Najviac pozornosti však venoval svojim 150 Ódam, ktoré vydal v Brehu roku 1629. V nich popísal celý kresťanský život s jeho slávnosťami, s jeho učením a mravným životom. K Ódam pridáva svoju CORONIS AD POSTERITATEM (Doslov k potomstvu), ktorú možno hodnotiť ako vzácny autobiografický náčrt.

Udalosti tridsaťročnej vojny pokračujú ďalšími fázami. Časy pre evanjelikov boli čoraz horšie, až dospeli do nekompromisného štádia a evanjelický kňaz Juraj Tranovský musí opustiť Bielsko. So svojím zemepánom Jánom Suneghom putuje do jeho druhého domova v Uhrách. Najbližší zámok je Oravský. Ján Mocko píše, prízvukuje: „... požehnaná to bola hodina, v ktorú Tranovský na ceste do vyhnanstva vstúpil na pôdu našej vlasti.“ Prichádza na Slovensko medzi svojich. Slovenský ľud pokladá za svoj a celé svoje bytie kladie do jeho služieb. Ľahučko splýva s okolím, malé jazykové rozdiely zvláda ľahko, prispôsobuje sa slovenskému zneniu spoločnej reči – bibličtine. 

Na Oravskom hrade ani chvíľu nezaháľal. Je síce pravdou, že konečne prišiel čas istého oddychu, keď v nádhernej oravskej prírode a večnej zeleni mohutných hôr naberá silu pre ďalšiu tvorivú prácu. Tu vzniká nejedna modlitba budúcej Phialy, nejedna pieseň slávnej Cithary Sanctorum.

Po odchode liptovskosvätomikulášskeho farára Tobiáša Benediktiho sa snaženie mikulášskych patrónov – šľachticov Pongrácovcov a Okoličániovcov – sústredilo na vynikajúceho exulanta a už vtedy známeho tvorcu. Do Mikuláša prichádza osobnosť – Georgius Tranoscius. Do úradu bol uvedený 22. januára 1632. Mesto Liptovský Mikuláš za čias Tranovského bolo vo veľkej miere evanjelické. Túto vieru si uchovali i okolité obce.

Tranovského účinkovanie v Liptovskom Sv. Mikuláši nemalo dlhé trvanie. Navzdory tomu v neveľkom mestečku pod Tatrami zrodili sa najrozsiahlejšie i významovo najdôležitejšie diela, ktoré vzájomne súviseli: zbierka modlitieb PHIALA a duchovné piesne CITHARA SANCTORUM. Vydáva ich v jednom čase; najskôr Phialu, bezprostredne za ňou Citharu. Vynakladá všetko svoje snaženie, aby pri nedostatku slovenských modlitebných kníh zaplnil toto biele miesto vo vtedajšej duchovnej spisbe.

Ponúka sa otázka: na čo zameral Tranovský svoju duchovnú tvorbu? Odpovedať by sa dalo asi v tomto zmysle: Tranovský sa v prvom rade snažil o šírenie pravdy, o správnu výchovu a v neposlednej miere o utvrdzovanie sa vo viere po celý život. Preto prichádza s rečou prostou, zrozumiteľnou a stavia svoju pieseň do služieb ľudu. Jadrnosťou, presnosťou a názornosťou robí svoju pieseň ľudovou, pretože ona skutočne pramení v ľudovej tvorbe.

A aký bol význam slávnej Cithary Sanctorum? Vskutku dejinný. Evanjelickej cirkvi určila vývoj, po stáročia šírila duchovné hodnoty, viedla k viere a ku kresťanskému životu. V najhorších časoch utrpenia a poníženia ona zachovávala dedičstvo otcov, zrástla so životom slovenského ľudu ako žiadna iná kniha. Piesne z nej si spieval náš človek ráno i večer, v chrámoch i doma, pri krštení i na svadbách..., do nej zapisoval všetky drobné histórie svojich pokolení. Krásne o nej napísal P. Dobšinský: „Poklad to neoceniteľný! Ale ani nebude slovenského domu bez neho! Slovenskí otcovia a hospodári odkladajú si ho v príbytkoch na najvzácnejšie miesto, matere nevydávajú dcéry svoje bez neho. Náš ľud sa neodcudzí od nábožnosti, ani od svojej reči dokiaľkoľvek vo vážnosti je Tranoscius.“

„A veru bolo treba pracovať dokiaľ bol deň, lebo prichádzala noc...!“ S ukončením jeho veľkých prác sa približoval i koniec života. Zhoršil sa mu zrak a na dôvažok ho prikvačila i zákerná choroba. V najlepšom veku muža, v 45. roku svojho života, strávil takmer rok na lôžku, ktoré sa mu stalo smrteľným. Veľkú skúšku – už poslednú v živote – prekonával hrdinsky, čím potvrdil večné zákony svojej pevnej viery. 

Sliezsky exulant Juraj Tranovský žil svoj život krátko a neľahko. Podstúpil „hanění, vyhánění, pokutování i žalářování... i smrti“! A predsa! V modlitbách odpúšťal a „zlým za zlé sa neodplacuje“. Neustále oplýval zdravým optimizmom; životu sa vždy len tešil a dňu svojho narodenia dobrorečil! Všetko toto pramenilo z jeho pevnej, hlbokej, nepochybujúcej viery bez akejkoľvek špekulácie. Ona modelovala rysy tejto peknej a vzácnej kresťanskej osobnosti; ňou bol vedený každý jeho životný počin. Lebo: „... u neho bol celý život, celé životné dielo výslednicou nekonečnej, vrúcnej zbožnosti“.

Zomrel 29. mája roku 1637; vyplnil 45 rokov svojho života.

Daniela Komárová-Faklová, in: Tranovský evanjelický kalendár na rok 2009, s. 158 – 162